pojka

Petra toho chcela veľa stihnúť. Ustlala si posteľ, vyzlečená, aj tak bola sama doma. Pri zohýbaní ju zabolel chrbát. V oblasti krížov ju bolelo už minulý týždeň. Posledné dni preležala v posteli, snažiac učiť sa na skúšky. Zo skúšky nakoniec dostala A, nečakala to. Čakala skôr C alebo D. V písomnom teste krúžkovala od konca, to preto, lebo odpoveďou na prvú otázku si nebola istá, kým tú poslednú vedela. Má zlý pocit, keď začína tým, čo nevie. Nakoniec bola prvá otázka jediná, pri ktorej sa krížilo červené X. „Som ja ale múdra beštia“, povedala si a ustlala ešte vankúš. Petra sa obliekla do tenkého bieleho trička a zelených nohavíc. Ako kráčala popri električkovej trati, napadlo ju že je vlastne celkom šťastná. Petra nebola z poriadnej rodiny, rodičia sa neustále hádali až kým sa nerozviedli. Otec zmizol a odvtedy ho už nevidela. Pamätá si veľmi dobre, ako spolu spievali. Tvorili dokonale zohratý duet, ktorý mal aj svoju vlastnú kazetu. Tú kazetu má v škatuli pod posteľou ako talizman. Takých drobností ako fakt, že jej otec už asi nežije má viac. Napriek tomu je vyrovnaná, kráča po koľajniciach a spomína na minulosť. Dúfa v budúcnosť. Budúcnosť bude lepšia, než si Petra myslí. Ona to nevie, ale len tuší. Niekde v podvedomí má uložené všetky malé aj veľké úspechy. Veci o ktorých si kedysi myslela že sú nemožné. Vždy keď sa taká vec stala, bol to malý zázrak. Od istého času berie život ako zázrak. Aj keď jej je najhoršie, v hĺbke duše je jej dobre, lebo vie že žije. Netuší čo bude po smrti, neverí na reinkarnáciu, nebo, peklo ani podobné blbosti. Stačí jej to, že teraz žije. Petre pípla SMS-ka. Píše jej spolužiak zo školy, vraj či by ho nemohla doučiť. Petra sa usmieva na LCD displej vyrobený rukou čínskej robotníčky, ktorá ho robila v deň svojich 42. narodenín. Usmieva sa a predstavuje si všetky veci ktoré dnes urobí a kvantum vecí, ktoré neurobí, ale mohla by.